Aika...môj svet...

... krásnu prírodu okolo nej. Zrazu spozornela. V kvetoch pred ňou sa niečo pohlo.Vydýchla, bol to len gnóm, škriatok ktorý práve vytrhával burinu z okolia jedného zvlášť pekného kríka záhradných ruží. Ešte ju nespozoroval, ale ona mala na neho dokonalý vyhlad. ,, Typické" povedala si v duchu a zasmiala sa. Škriatok mal aj v tomto, takmer horúcom letnom počasí, dlhý modrý kabát a červenú čapicu. Zaujala ju húževnatosť s akou tento drobný mužíček zápasil s burinou. Keď ju vytrhol, poobzeral si svoju prácu, vzal krhličku a polial ruže. Takú nehu akú videla v jeho očiach keď sa pozeral na kvety ešte u nikoho nevidela. Keď skončil s jedným kríkom presunul sa k ďalšiemu. Konečne si ju všimol. Usmiala sa a hanblivo sa spýtala nevediac či jej bude rozumieť: ,, Možem ti pomocť?" Pristúpila k jednému kríku a privoňala k bielej ruži. Cítila Gnómov pohľad na chrbáte. Zohla sa a zažala vytrhávať burinu. Škriatok na ňu ešte chvíľu len tak hĺadel, no potom podišiel k nej a spoločne sa postarali o ruže, potom aj o ďalšie tucty týchto nádherných stvorení prírody. Ani sa nenazdala a slnko zapadalo. Postavila sa. Bolel ju chrbát no napriek tomu sa usmievala pri pohľade na záhradu. Pozrela na miesto kde ešte pred chvíľou Gnóm polieval fialky. No teraz tam už nebol. Zmizol aj s krhličkou. Obzerala sa po celej záhrade, no nikde ho nevidela. Pobrala sa naspať do reálneho sveta. Vyšla zo záhrady a posledný krát sa obzrela. Zbadala škriatka stáť pod jabloňou, pozeral na ňu. V tej chvíli vedela , že sa sem bude často vracať nie len koli kvetom, ale aj koli zátračnej bytosti, v ktorej ,ako dúfala ,si našla tichého priateľa. Čo po tom, že bol len výplodom jej fantázie, doležité bolo, že keď to potrebovala, dokázala na malú chvílku veriť, že naozaj exzistuje.